3.12.2013 k nám na obecný úrad prišla návšteva zo Slovenského rozhlasu, pani redaktorka Martina Bačová s odborníkom na zvony, kampanológom Jurajom Gembickým, ktorý nás prednedávnom v jeseni už navštívil aby prezrel odborným okom náš zvon(ček).
Pán Gembický náš zvon popíše odborne a na základe jeho práce budeme môcť náš zvon vyhlásiť za miestnu pamätihodnosť a navrhnúť na zápis za národnú kultúrnu pamiatku.
Pani redaktorka sa zaujímala o históriu zvona i obce, o zvonení na ňom, fundovaný výklad jej poskytla pani PhDr. Jana Amrichová naša kronikárka. O súčastnosti porozprávala čo to pani starostka a preto, že hlavnou témou rozhovoru bol náš zvon a zvonenie na ňom, pani redaktorka vyspovedala aj súčastného zvonára pána Pavla Staňu. Odborný výklad jej potom pod zvonom podal pán Gembický. Pri tejto príležitosti odovzdal pán Gembický pánu Staňovi „Osvedčenie o zápise do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska“- názov zapísaného prvku:
Tradičné ručné zvonenie na zvony a funkcia zvonárov na Slovensku.
O odvysielaní rozhovorov v Slovenskom rozhlase vás budeme informovať, foto vo fotogalérii.
Vyhodnotenie regionálnej súťaže „Oživené príbehy 2013“
Verejná knižnica Jána Bocatia v Košiciach v spolupráci s kultúrnym zariadením Košického samosprávneho kraja a našou obcou usporiadala dňa 26. novembra 2013 vyhodnotenie regionálnej súťaže „Oživené príbehy 2013“ do ktorej sa zapojilo 17 čitateľov regionálnych knižníc.
Našu obecnú knižnicu reprezentovali Tamarka Tiliščáková a Martinka Bučková.
Za pekné príbehy a reprezentáciu ďakujeme.
Tu sú dva krásne, oživené príbehy:
Zuzkin návrat domov
Tento príbeh nie je vymyslený, je skutočný … ani Zuzka nie je vymyslená, je skutočná, je to moja mamka.
Jeden letný prázdninový večer mi porozprávala o svojom neobyčajnom návrate z prázdnin domov. Keď sa to celé stalo, Zuzka mala 10 rokov. Každý rok chodila na prázdniny k svojej tete a strýkovi do Bratislavy. Zvykla u nich pobudnúť aj tri týždne. Za ten čas zažila veľa príjemných chvíľ. Svoju tetu i strýka zbožňovala, vraj boli veľkí „srandisti“. To bolo sĺz keď sa Zuzka musela vrátiť domov.
Zuzkina teta Zuzku rada parádila, kupovala jej šaty, sukničky, pekné kabelky, či čelenky… stalo sa, že Zuzka odchádzala z Bratislavy aj s troma kuframi.
Nadišiel čas rozlúčky. Teta Zuzku naložila v Bratislave na autobus, aj s jej troma veľkými kuframi. Zuzku čakala dlhá cesta domov. Na autobusovej stanici v Starej Ľubovni, ju mali čakať rodičia a jej malá sestrička… no nebolo to tak. Zuzka vystúpila z autobusu a nikde nikoho. Chvíľu počkala, z peňazí ktoré jej ostali, si kúpila zmrzlinu. Keď ani po niekoľkých minútach nevidela prichádzať svojich rodičov, pozbierala všetky sily a so svojimi troma kuframi vybrala sa peši na sídlisko kde bývali. Cesta to bola náročná, kufre jej dali zabrať, ale nakoniec to zvládla. Zazvonila na zvonček, ale nikto neotváral, ani ich škodovka pred blokom nestála. No nič, povedala si Zuzka, sadla si na lavičku a čakala.
Keď sa začalo pomaly stmievať, Zuzka začala rozmýšľať nad tým, že musí niečo vymyslieť, nemôže ostať predsa celú noc na lavičke. A tak sa v jej hlave začal rodiť taký malý plán.
Ako tam tak na tej lavičke sedela, všimla si, že okno do spálne je pootvorené. Zo spálne sa vychádzalo na balkón. Balkón bol blízko k balkónu pána suseda Barana … a mala to, začala sa akcia. Kufre zložila u pána suseda Lechmana, býval v byte oproti.
Pristúpila k dverám suseda Barana, zazvonila. Pánovi susedovi sa zahmlilo pred očami, keď mu povedala, aby jej pomohol preliezť cez ich balkón k ním domov. Na veľké Zuzkino prehováranie, jej nakoniec podal pomocnú ruku.
Podarilo sa, Zuzka sa dostala na balkón a cez pootvorené okno v spálni až do bytu. Tešila sa, tak veľmi sa tešila, že to dokázala.
Náhradnými kľúčmi odomkla byt a do bezpečia dostala aj svoje tri kufre.
Vonku už bola tma, Zuzka si obliekla pyžamo, pomaly ju začala premáhať únava.
Zrazu začula plač. Spozornela. Začula hlasy. Spoznala hlas svojej mamky, ktorá plakala a dookola opakovala – kde je naša Zuzička. Otvorili sa dvere a zo Zuzkiných úst sa ozvalo šťastné: „Mamička tu je Tvoja Zuzička“. Všetci boli šťastní, že sú opäť spolu a na tento zážitok spomínajú dodnes. A čo sa vlastne stalo?
Teta a strýko z Bratislavy si poplietli dátum a poslali Zuzku domov a deň skôr. Fakt srandisti…
Spracovala: Tamarka Tiliščáková, 8 rokov
Prerozprávala: mama – JUDr. Zuzana Tiliščáková
Obec: Hrašovík
Dzevče a špivac znaš?
Tento príbeh mi prerozprávala moja babka Emília Takáčová. Keď bola babka ešte malá volala sa Gergeľová a bývala so svojou mamkou a ockom, ktorého volala apo v dome, kde teraz býva môj ujo s rodinou a ktorý dodnes voláme u apa, apov dom, apov dvor a apova záhrada.
Ako to vlastne bolo? Kedysi chodil do obce na koňoch s vozom „mliečkar“ vyberať od ľudí kontingent, to bolo určené množstvo nejakého tovaru, mlieka, vajec, obilia a pod., za štátom stanovenú cenu. Kontingent chodil vyberať aj do okolitých obcí. A tak aj k rodičom mojej babky chodil pre mlieko a keďže chodil pravidelne rodičia posielali spolu s ním svoju Milku ku starým rodičom Nemcovým do Vajkoviec.
„ Jedného dňa, mohla som mať tak 5-6 rokov, keď mal prísť mliečkar ma moja mama vychystala ku starkej do Vajkoviec a tak som vyobliekaná a pripravená čakala. Keď som počula voz, už som sa nevedela dočkať. Došiel do dvora, mlieko sa prelialo do konvy a tak ma vysadili k mliečkarovi na lávku, alebo do voza a išli sme. Konvy na voze hrkotali a narážali do seba, lebo cesty neboli asfaltové. Kde bola cesta rovnejšia a konvy nehrkotali, tak sme sa cestou rozprávali. Keď sme došli na koniec hrašovského chotára, tam, kde kedysi rástli topole, tam bola vždy cesta prepadnutá a vymytá, preto ma mliečkar zložil z voza a ten kúsok som prešla pešo, aby ma tie ťažké konvy neprivalili. Ako som už prešla na rovnejší úsek cesty mliečkar zastal a myslela som, že ma naloží a budeme pokračovať v ceste. On s vozom zastal, pozrel na mňa a spýtal sa dzevče a špivac znaš a ja som povedala že hej. Mliečkar povedal, že ma vezme do Vajkoviec ku starkej, ale musím mu nahlas spievať. Ja som poslušne sľúbila, že budem spievať, lebo som sa bála, že ma tam nechá. A tak som nasadla na voz a spievala ľudové pesničky až do Vajkoviec. Keď sme s vozom vchádzali do dediny už z diaľky som videla starkú ako ma už čakala na ceste pred domom, tak sa mi uľavilo. Mliečkar, keď ma skladal z voza hovoril starkej, že toto dzevče Vám vše prinešem, bo zná bárs šumne špivanky. Odvtedy som mu spievala skoro každú cestu, ale vždy som povedala, že až za chotárom.“
Prerozprávala: babka Emília Takáčová
Spracovala: Martina Bučková, 9 rokov,
Obec: Hrašovík