Andrej Takáč
Štefan Takáč
Ján Krupáš
Imrich Krupáš
Štefan Fazekaš
Andrej Takáč ml.
Imrich Fazekaš
Andrej Matík
Imrich Pešák
Imrich Amrich
Štefan Amrich
Vincent Staňo
Imrich Staňo
Juraj Doľák
Štefan Kövér-Dorčo
Štefan Kövér- Lovas
František Kövér-Novoveský
Laco Čap
Michal Čekan
Ján Cibuľa
Štefan Kövér-Panov
Spomienka posledného z nich, bači Panov (tak sme ho volali), ktorý mal vtedy necelých 21 rokov, takto spomínal:
„Dňa 14. januára obkľúčili našu dedinu nemeckí vojaci a nikoho nepustili z dediny von. Chlapov sústredili do budovy obecnej školy. Potom nás nahnali na nákladné vozy, zatiahli plachty a odviezli nás do Prešova. Na druhý deň nás nahnali do vagónov pre dobytok, zaistili dvere a deportovali nás cez Poľsko do Nemecka. Spali sme na podlahe vagóna, na ktorej bolo natrúsené trochu slamy. Biologické potreby sme robili priamo vo vagóne, takže vzduch tam bol neznesiteľný. Stravovanie bolo biedne. Žili sme zo zásob, ktoré sme mali z domu. Trpeli sme nedostatkom pitnej vody. Cestou sme zažili dve bombardovania. Prvé bombardovanie bolo v Poľsku. Tam nás ani nevypustili z vagónov. Druhé bombardovanie bolo v Bohumíne. Tu nás už vypustili z vagónov, samozrejme pod automatmi vojakov, ktorí nás strážili. Po príchode do Bietigheimu, nás priviedli do tábora, a umiestnili nás v drevených barakoch. Išli sme na odvšivavenie a okúpanie. Okúpanie bolo také, že z jedného kohútika malým prúdom tiekla voda. ….
Každý, kto prežil deportáciu na nútené práce trpel fyzicky. Hlad, smäd, zima, vši. K fyzickému trápeniu sa pridáva ešte trápenie psychické. Sústavné ponižovanie a podceňovanie negatívne pôsobí na psychiku človeka. Ja som to veľmi ťažko znášal….“
Dňa 14.1.2024 v nedeľu, o 13,00 hod. si ručným zvonením na historickom zvone pripomenieme túto udalosť.